Od psaní o sobě ke spolupráci: Reflexivní psaní a spolupracující přístup v terapii a (auto)etnografii

Abstract

V kapitole Adama Wiesnera Od psaní o sobě ke spolupráci. Reflexivní psaní a spolupracující přístup v terapii a (auto)etnografii sa autor zameriava na preskúmanie filozofického kontextu, ktorý sa spája s postmoderným a reflexívnym obratom v sociálnych vedách a v rámci etnografickej metodológie a esejistiky umožňuje výskumníkom a výskumníčkam využívať viacero možností, ako pracovať s ich dátami. V rámci etnograficke esejistiky teraz máme k dispozícii oveľa viac žánrov a formátov písania, než len tradičný realistický úzus (Van Maanen, 2011) prevzatý z exaktných vied. Tieto nové prístupy však zároveň v súvislosti s písaním o sebe (a iných) prinášajú etickú výzvu, týkajúcu sa otázky hraníc, otvorenosti a zraniteľnosti autora alebo autorky, aj jeho partnerov a partneriek vo výskume. Inšpirovaný skúsenosťou so spolupracujúcim prístupom a naratívnou terapiou sa A. Wiesner snaží identifikovať priesečníky, ktoré boli významné aj pre jeho etnografický terén. Ťažisko týchto spoločných línií vidí predovšetkým v postmodernom prístupe k jazyku ako k dialógu, ktorý umožňuje (spolu)vytváranie nových významov prostredníctvom slobodného kreatívno-analytického procesu, ktorý sa nesnaží o konkrétny jednotný štýl a formát. Namiesto zamerania sa na s odstupom pozorované fakty, ktorým z postmoderného hľadiska chýba plnosť ľudskej reálnej skúsenosti (ktorá je vždy istým spôsobom vtelená, zmyslová, ale zároveň neúplná, fragmentovaná a neohraničená), postmoderné prístupy k reflexívnemu písaniu v rámci spolupracujúcej evokujúcej (auto)etnografie umožňujú dať priestor dátam, ktoré nemajú jednoznačný empirický status ani jednoznačne určený cieľ. Postmoderný prístup k etnografickej esejistike zároveň umožňuje nahradiť tradičný koncept metodologickej triangulácie termínom kryštalizácia, ktorý je viac v súlade s mnohovrstevnatosťou a fragmentáciou postmoderných naratívov, nahrádzajúcich modernistickú snahu o jednotné poznanie. A. Wiesner vo svojom texte predstavuje kreatívno-analytický proces (Creative Analytical Process, CAP) uplatňovaný v rámci reflexívneho písania a evokujúcu autoetnografiu ako príklad vhodných postmoderných prístupov pre využitie tzv. emocionálnych dát (St. Pierre, 1997), ktorým sa prevládajúci realistický štýl v sociálnych vedách snaží úplne vyhnúť. Vďaka silnému kreatívnemu aspektu v postmodernom prístupe k písaniu možno často identifikovať jeho tzv. Terapeutický presah, ktorý sa dotýka nielen samotného autora alebo autorky, ale aj jeho čitateľov a čitateliek a to prostredníctvom princípu rezonancie (Anderson, 2001).