Autonómia Slovenska 1938 – 1939: Počiatočná fáza holokaustu a perzekúcií (Úvod)

T dve desaťročia vývoja prvej Československej republiky (ČSR) spečatila koncom septembra 1938 Mníchovská dohoda, ktorou Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia donútili Československo ustúpiť nacistickým územným požiadavkám. Dohoda však v konečnom dôsledku vyústila do zmien spoločných hraníc nielen s Nemeckom, ale aj s Poľskom a Maďarskom a otvorila slovenskej politickej reprezentácii možnosť doriešiť dlhoročný problém štátoprávneho postavenia Slovenska a Slovákov. Vzhľadom na to sa pražská vláda rozhodla pristúpiť na autonomistické požiadavky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) až v októbri 1938. HSĽS bola najsilnejšou stranou na Slovensku, podliehala ale predstave, že jedine ona má právo zastupovať záujmy slovenskej spoločnosti.1 Z tohto hľadiska sa stalo kľúčovým zasadnutie klubu poslancov a senátorov HSĽS zvolané na 5. októbra 1938 do Žiliny. Napriek tomu, že tu zazneli aj návrhy na utvorenie samostatného štátu, presadila sa predstava budovania slovenskej štátnosti v rámci spoločného štátu. V dňoch 5. a 6. októbra 1938 v Žiline nakoniec vznikli tri zásadné dokumenty, ktoré sa súhrnne označujú ako Žilinská dohoda slovenských politických strán. Išlo o Vyhlásenie, ktoré podpísali zástupcovia prítomných strán – HSĽS, Slovenskej národnej strany (SNS), agrárnej a fašistickej