Verní a neverní kráľovi

V (fidelitas) sa v stredovekých prameňoch spomína veľmi často. Kresťanský charakter európskeho stredoveku a osobné väzby, na ktorých bola postavená správa stredovekých kráľovstiev, viedli k vyzdvihovaniu vernosti a oddanosti panovníkovi. Bola to jedna z najdôležitejších kvalít, ktorú mohol a mal podriadený človek preukazovať.1 Cez vernosť alebo nevernosť (zradu) bola v listinách a kronikách formulovaná veľká časť zaznamenaných vzťahov kráľa k jednotlivcom alebo výsadným spoločenstvám. Otázkou je, kto patril medzi verných kráľovi alebo, lepšie povedané, koho latinský termín fideles označoval. Boli to všetci veľmoži, bojovníci, biskupi a opáti, ktorí mali blízko k panovníkovi?