Symbolika farieb a kvetov v zbierke Rudolfa Dilonga Helena nosí ľaliu (1935) ako súčasť realizácie motívu života a smrti

Abstract

Štúdia sa zameriava na analýzu zbierky Helena nosí ľaliu (1935), ktorú treba chápať ako dôležitý medzník v poetike básnika Rudolfa Dilonga – dochádza v nej k poeticko-metodickému obratu smerom ku modernejším umeleckým snahám. Zároveň sa hĺbkovo-motivický základ jeho tvorby nemodernizoval, ale paradoxne práve náboženstvo slúžilo ako energetický zdroj poetickej modernizácie. Hlbšie vniknutie do nej môže poslúžiť ako prínosný základ pre pochopenie celej zbierky, pretože náboženské motívy sú ukotvené v použitých symboloch a zaručujú ich platnosť. Vysoká úroveň symbolizácie je takisto organickou súčasťou avantgardnej poetiky, ktorej cieľom je prerušiť kauzalitu empirickej skutočnosti – odmietajúc dominanciu racionality a vyzdvihujúc rolu práve zmyslového vnímania sa otvoril priestor pre realizáciu Dilongovej túžby po úniku, vytvorením si „šťastnejšej“ alternatívnej reality.V zbierke Helena nosí ľaliu Rudolf Dilong zrealizoval 8 kvetinových (fialka, ľalia, konvalinka, kvet maku, narcis, ďatelina, astra a ruža) a 8 farebných symbolov (biela, zelená, červená príp. ružová, zlatá, strieborná, modrá, fialová, čierna), ktoré spolu fungujú ako funkčné ideové nositele a ponúkajú bohatú paletu interpretačných možností. Základom pre ich analýzu slúžia všeobecné znalosti o symbolike farieb a kvetov spolu s analýzou nielen explicitnej, ale aj implicitnej symboliky. Integrovaním do textu interpretácií vybraných básni sa jednak dosahuje porovnávanie tradičného chápania jednotlivých symbolov a hlbšie vniknutie do motivickej roviny autora, a jednak sa čiastkové poznatky na konkrétnych príkladoch syntetizujú.Farebné a kvetinové symboly prispeli k realizácii hlavných motívov básnickej zbierky, akými sú smrť a život. Ideové kolísanie medzi týmito protikladnými pólmi zároveň koreluje s motivickým základom básní, tkvejúcim v kresťanských postulátoch, veď život v ľudskom ponímaní sa vidí ako príprava pre život „skutočný“, ktorý prichádza po smrti. Nadväzujú na to aj paradoxy, sprevádzajúce život františkánskeho básnika – inšpiračné zdroje v podobe žien, viery, detstva a stratenej vlasti alebo cudziny, ktoré odhaľujú deficity „dočasného života“. Dichotomická podoba symbolickej roviny zbierky sa manifestuje v rozdelení farieb na farby, ktoré preukazujú skôr pozitívnu konotáciu a zodpovedajú pólu života a farby, ktoré evokujú skôr negatívne asociácie a korelujú s pólom smrti, neutralizačným a harmonizujúcim prostriedkom dvoch kontroverzných pól vystupuje biela farba. Podobný vzorec môžeme aplikovať aj na symboly kvetov. Ústredným symbolom sa stáva kvietok ľalie, ktorý sa podobne ako biela farba prejavuje ako dichotomický prvok a stelesňuje kvintesenciu autorových snáh ideovej realizácie ústredných motívov zbierky.