Fenomén staroby v slovanských literatúrach

Abstract

Dagmar Gramshammerová-Hohlová pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovanských štúdií na Univerzite v Grazi. V publikácii Aging in Slavic Literatures (2017) predstavuje súbor esejí, ktorého cieľom je ponúknuť ucelený prehľad o najnovších poznatkoch z doterajších výskumov v oblasti slovanskej literárnej gerontológie, ktorú chce prezentovať ako novú výskumnú tému. Publikáciu tvorí dvanásť esejí, do ktorých prispeli svojimi výskumami a poznatkami literárni odborníci z rôznych európskych univerzít. Sústredili sa predovšetkým na slovanské literatúry – z Bosny, Chorvátska, Slovenska, Slovinska, Srbska, Poľska, Ruska a Ukrajiny. Jednotlivé eseje tak prinášajú rôzne pohľady na proces starnutia a starobu v danom spoločenskom, jazykovom a kultúrnom kontexte. Eseje sú v publikácii prezentované v opačnej chronologickej postupnosti. Začínajú súčasnosťou a siahajú až do stredoveku. Sú v nich obsiahnuté významné literárne a historické obdobia, vrátane chorvátskej renesancie, poľského klasicizmu či ruského modernizmu. Gramshammerová-Hohlová považuje výber témy za opodstatnený a prínosný, pretože starnutie je veľmi častým ústredným motívom v slovanských literatúrach, avšak doposiaľ sa mu aj z dôvodu chýbajúcich prekladov nevenovala veľká pozornosť. Vďaka anglickým prekladom niektorých analyzovaných titulov sa môže akademická komunita, ale aj širšia verejnosť dozvedieť o tejto problematike viac. V každej eseji dochádza k preukázanému prepojeniu medzi vekom a pohlavím. V príspevku od Mariji Geigerovej Zemanovej a Zdenka Zemana, ktorí sa zaoberajú otázkami sexizmu a rodových stereotypov v románe Kosturi okruga Madison (2012) od Vedrani Rudanovej, je toto prepojenie najviditeľnejšie. V detailnom opise tohto feministického románu je načrtnutý problém marginalizácie chorvátskych žien v dôchodkovom veku a ich nepochopenia zo strany vlastných rodín a chorvátskej spoločnosti. Keďže si už svoju úlohu matky a manželky splnili, žiadne zásadné životné zmeny sa už od nich neočakávajú. Práve v tomto románe však môžeme chápať starobu ako obdobie nových možností. Hlavná hrdinka je sedemdesiatročná vydatá žena, ktorá opúšťa rolu pasívnej a submisívnej manželky a matky a zamýšľa sa nad rozvodom, novou láskou a predsudkami zo strany spoločnosti. Ďalšie prínosné eseje zaoberajúce sa otázkou prepojenia veku a rodových stereotypov predstavujú Irina Savkinová a Ľubica Voľanská. Savkinová analyzuje denníky napísané perom troch ruských žien počas obdobia sovietskeho režimu. Autorka okrem odlišného postavenia mužov a žien poukazuje aj na špecifiká sovietskeho režimu, ktorý do istej miery ovplyvnil spôsob, akým ženy mohli prežiť svoj život a najmä obdobie starnutia. Okrem pocitov osamelosti, únavy a monotónneho života sa museli prispôsobiť aj tlakom režimu a zaužívaných tradícií. Spôsob, akým dokáže politický režim ovplyvniť vnímanie staroby a vstupu do dôchodku, čiastočne opisuje aj Ľubica Voľanská. Zameriava sa na porovnanie autobiografií bratislavských a viedenských dôchodcov napísaných v druhej polovici 20. a na začiatku 21. storočia. Voľanská považuje tieto autobiografie za istú formu „priznania“, v ktorých sa staršia generácia „spovedá“ tej mladšej a opisuje rôzne formy prežívania staroby v dvoch susediacich krajinách, ktoré sú aj napriek svojej geografickej blízkosti poznačené odlišnými politickými systémami a režimami. Rozdielna historicko-spoločenská minulosť 24 / 2021 / 2